História ostrova Korčula: Marco Polo Korčula a dr. Zívanie Philippi

V 13. storočí bolo v čase, kedy v Európe žili v neustálom konflikte medzi mestom-štátmi, ktorý bol ešte zamestnaný krížových výprav. Bolo to v čase, keď mnoho armád sa prekročenie európskej pôde, ničiť cudzie mestá a odrovnať ich obyvateľov. To bola doba zlých životných podmienok, kedy jedlo a oblečenie chýbali, a keď európski obyvatelia nevedel veľa o surovinách a poľnohospodárskych zručností. Oni mali žiadnu znalosť uhlia, ropy, papier, pušný prach, kompas, káva, zemiaky, kukurica, paradajky, tabak ... všetky veci, bez ktorých život súčasného človeka sa zdá nemysliteľné.

Ale zatiaľ čo politickej nestability a ekonomickej chudoby sa obmedzuje život priemerného Európana, zosadiť to na čisté prežitie, stabilita rímsko-katolíckej cirkvi - napriek všetkým dynastických bojov a teoretický tuhosť, často s nebezpečné následky - v rovnakom čase otvorená ho duchovného hľadiska, dáva nádej, ktorou sa ustanovujú štrukturálne základ pre kultúrny rozvoj. To bolo v čase najkrajšie gotické stavby, ako napríklad Katedrála Chartres, začatej v roku 1294, v Remeši v roku 1210, v Salisbury, postavený v roku 1220. Jeden z najvýznamnejších politických udalostí bolo vyhlásenie Rudolf na cisára Svätej ríše rímskej, ktorému sa podarilo rozšíriť vplyv Habsburgovcov do Rakúska, čím položil základy štátu, ktorý by pre ďalších päť storočí, predstavujú záštita európskej kultúry.

V tejto súhry - materiálu a duchovné, násilie a zmierenie, zmes vedomia a snov - jedinečné postavenie, sa bude konať tento malého talianskeho mestečka stavu, tzv Benátky. Postavené na súostrovie ostrova, v blízkosti pevniny, to vyzeralo ako okúzlený vízie, ktorá vznikajúce ako Aphrodite od Jadranského mora. Benátky ale nebolo zjavenie. Postavený z kameňa v nádhernom štýle stredoveku sa zdôrazniť, byzantskými prvky a prepojené sieťou kanálov a mostov, to sa prejavuje sila obchodné a námorné sily, šíri svoj vplyv na povrchu vodnej Jadrane, a viac ako ku Stredomoria ak je to Constantinople sám, ktorý sa dostal do jeho rúk v roku 1202.

Mesto a ostrov Korčula bol nechránený, a naozaj tam bolo veľa tých, ktorí bojovali za to v tej dobe vďaka svojej strategickej polohe na námorné obchodné cesty, a tiež vďaka svojej geografickej usporiadanie, ktoré ho robia ideálnym pre útočiskom vojnových lodí a obchodník galery. Z týchto dôvodov Korčula bolo nepravdepodobné, aby sa vyhli silné paže Benátok. Počet obyvateľov chorvátske ostrova a mesto Korčula snažil brániť zámery republiky benátskej. Aby bolo možné zabrániť Venitian plány a chrániť ich ostrov Spoločenstva, prijala svoje spoločné Korculans štatút v roku 1214. Tohto zákona, najstarší právny dokument v tejto časti Európy, kodifikoval celý život v meste a na ostrove, a mnoho z jeho výnosov, príkladom európskeho rozmerov. Početné vyhlášky týkajúce sa námorného práva, zrušenie otroctva, ochrany životného prostredia atď svedka na vysokej politickej a kultúrnej úrovni, na ostrove Korčula v tej dobe, keď žil rovnako ako ďalších dalmatínskych miest v 13. storočí aj vo Výstraha pred hrabivý chúťky mocných síl, okolo neho. Štatút chránenej Korčula Korčula od autoritárske vlády v Benátkach, ale zároveň ponúka Korčula benátskej ochrana pred ďalšou možné agresorov, ako to chcel pokračovať v jeho relatívnej prosperite, a to najmä pri stavbe lodí, kamenárskych a doprava. Občan Korčula, aj keď pod jarmom a ochranu Benátok môže chrániť svoje práva a svoj životný štýl od vonkajšieho sveta, pretože právny kódex, ale chcel sa pozrieť za hranice a limity západnej metafyziky a on začal k širším jeho želanie, aby sa vo vonkajšom svete, na splnenie jeho sna o lepšej budúcnosti. Jeho plachetnica pustil do pátrania po neznámych a, z dôvodu ich mužské násilie pooraná brázdy Stredomoria, zatiaľ čo občan sám zostal v bezpečnej materskej lono jeho jadra mesta a jeho roľníckej oblasti. More ryha, poľné brázdy a brázdu ako rad jeho písania, zvárané v Korčula štatútu hláskoval pre občana Korčula šancu na úžasné radosti z existencie.

Uprostred celková riziká európskeho neistoty, Korčula, a to buď dobrovoľne, alebo násilím, prijíma predchádzajúce Duke Dubrovnik, Marsilio Zorzi, benátskeho šľachtica, ako Duke v roku 1254. V tom istom roku sa narodil Marko Polo.

Rodina Polo je veľa rešpektovaný v Korčuli, žijúci overr storočia v meste Korčula. Je to počas rokov mnohých staviteľov, kováči, kamenári, remeselníci, kňazi a notári. Marko otec a strýko Nikola Mate založili svoje obchodné stanice na ostrove Korčula, a členovia rodiny Polo sa strážcami múry okolo mesta Korčula. , Ale pre šikovné remeselníkov a Nikola Mate, Korčula bol len začiatok podnikania obchodu a ich dobrodružný život. Marko otec a strýko prenikol hlboko do Ázie. Oni postavili vežu a založili vlastné obchodné stanice v meste Sudac na Kryme. Oni mali svoje hlavné obchodné centrum v Konštantinopole, na ktorý mnoho Korčula podnikateľov a staviteľov lodí z ciest a na nejakú dobu žili tam. Mate a Nikola Polo úspešne obchoduje s Peržanmi. Oni boli vedomí sa tajné cesty, ktorá viedla cez Sýriu a Irak až po pobrežie Perzského zálivu. Oni tiež vedeli, že oblasti, kde by drahocenná perla ustrice k dispozícii. Všade, kde sa odvážili boli vyrobené vítajú ako ľudia, ktorí boli "ušľachtilého, múdre a rozumné". Oni vedeli, že cesty, ktoré viedli k obchodníkov s kožušinou z južnej Sibíri. Mali obchodné kontakty s hodnostári rôznych tartar národov, a došli na nádvorí Veľkej Kublai Khan v Číne. Oni začali svoju cestu do Marko Polo sa narodil. Úspešný Korčula živnostníkov pocit bezpečia vo svojej stáročnej rodnej krajiny Korčula, opustil svoju rodinu a ešte nenarodený syn Marko, ako sa pozeral na Ďalekom východe hľadať tam pre realizáciu svojho sna o bohatý život. Svoje predstavy o tavenia kultúrnych štruktúr Západu a Východu tiež rozhodla o osude syna Nikola, Marko Polo, odo dňa jeho narodenia.

Marko dosiahol obvyklého vzdelanie mladého šľachtica v jeho veku. Naučil sa veľa o klasických spisovateľov, pochopil text Biblie a vedel, že základné teológie rímsko-katolíckej cirkvi. Hovoril francúzsky a taliansky, najmä obchodné slovník, a bol zručný vo vedení obchodných kníh. Cirkev knihy a piesne v chorvátskom čas od Marka sa dochovali v Korčuli, a to je najviac pravdepodobné, že vedel, že Marko chorvátsky jazyk ako hovorený obyvateľmi Korčula. To poznanie bolo, aby mu pomohol veľa, keď cestoval so svojím otcom a strýkom v južnom Rusku, potom obývaný slovanské kmene a pod tartar vlády. Európske jazyky, ktoré Marko naučil v mladosti mali byť základom pre rozvoj jeho talentu Polyglot, kedy prišiel do styku, na Ďalekom Východe, s čínskymi, i to, naučil úspešne.

Korčula najprv musel biskup roku 1300, ktorý prispel veľa písania a údržbu archívu, a to ako svetských i cirkevných, a niektoré známe rodiny držal svoje vlastné archívy. To znamená, že vždy bohatou tradíciou Korčula odovzdané ústne, písomne ​​dostal tiež podporu pre uchovanie kolektívnej pamäti komunálnej, tak dávať narodenia schopných ľudí pripravení na dobrodružstvo tela i ducha vo vzdialených svetoch.

Najstarší písomný doklad, v ktorom je uvedené rodina Polo, je darovacia zmluva z 14. marca 1400. Vojvoda potom Korčula, Mihajlo muziku a troch sudcov Korčula venoval isté Joannis budovy v mestskej časti na východnej strane, v blízkosti domu Bogavaz Dupolo. To je presné umiestnenie tohto "veža Marko Polo", z čoho možno jasne vidieť všetky Pelješac kanál, cesta loďou z doby obchodovania Grécke až po súčasnosť.

Trochu starší dokument, z 1430, hovorí o živote a diele členov rodiny Polo na ostrove Korčula v 13. storočí, väčšinou predstavovať stáročnú tradíciu budovania Korčula štýlu drevených lodí, ktorá je známa v celom Stredomorí. Tento dokument sa nachádza v súkromnom archíve Kapor rodiny na ostrove Korčula. V tomto Mate Polo sa vzťahuje na Spoločenstva Korčula na pozemok pre jeho lodenice v blízkosti miesta, kde jeho starí otcovia stavali lode. Tento dokument je konkrétny dôkaz, že Prilošte žili v Korčula a budovaní lodí ešte predtým, než Marko Polo je nažive. Korčula lodenice sa nachádza na východnej a západnej pobrežie v blízkosti opevneného stredovekého mesta. V tejto ceste, stavitelia lodí, pracujúci v blízkosti mestských hradieb, a žijú v nich, boli schopní hájiť svoje mestá v prípade nepriateľského útoku. V zozname, kde loď-stavitelia v roku 1594, je ich tam 16 lodí Wrights z rodiny Polo, v 1810 zozname 22. Z právneho prípade roku 1778 sa dozvedáme, že meno majiteľa lodenice vo východnom predmestí sa Marko Depolo. Vzhľadom k tomu, zručnosti stavba lodí, rovnako ako vlastníctva lodeníc, bolo prechodu z generácie na generáciu, z otca na syna, rôzne rodiny boli po stáročia rovnakým pozemkov pre potreby svojich dielní. To je zrejmé z katastrálneho úradu mapy minulého storočia a od fotografií vystavený v Mestskom múzeu, ktoré Mihovil Depolo, Nikola syn (1864-1943) bol majiteľom jednej z najväčších lodeníc na východnej strane ("Borak "), a to Lovro Depolo (1853-1943) bol vlastníkom najväčšie lodenice zo všetkých na západnej strane mesta Korčula (" sv. Nikola ").

Korculans bol nielen vynikajúci stavitelia lodí, ale aj skúsených námorníkov. Oni vynikal aj ako dobrý bojovníci v mnohých námorných bitiek, medzi nimi členmi rodiny Depolo. Archívnych materiálov a pamätníky potvrdiť, že Duke Korčula, Andrea Zane, v roku 1584 poverený okrem iného Jerolim, Pavle a Nikola Polo, s nálezom posádky pre účasť mesta Korčula v jednej z námorných bitiek.

Archívne materiály týkajúce sa Korčula ukazuje tiež bohatý náboženský život Korcula ľudí obzvlášť pozoruhodný v založenia a pravidelnej činnosti bratstiev. Tieto ponúkol, aby rôzne skupiny, ktoré patria do jednotlivých remesiel, duchovné útočisko a miesto odpočinku od každodennej tvrdej práce. Rovnako ako iní, Prilošte žili intenzívny náboženský život. Biskup Vinzenz, Mihovil Priuli vydala Charta 28. januára 1603, za založenie Bratstva svätého Michala (Sveti Mihovil). Medzi zakladateľmi boli uvedené mená Pavle, Marko, Jakov, synovia Dominik De-Polo a Vicko a Ivana, synovia Nikola De-Polo. Názov františkánskeho prokurátorom (zástupca), Marko Polo de, bol zapísaný na jablko strieborné prevedenie kríža patrí františkánsky kláštor na ostrove Badija u Korčula. Kríž bol dielom zlatníka Šibenik, Dobrosevic, ktorého meno bolo tiež napísané na to. Zmeniť obraz svätej Anny v kostole Všetkých svätých, pochádzajúci zo začiatku 17. storočia, odhaľuje v texte na jeho základni, že obraz bol dar Vinzentie de Polo, kňazov Marko de Polo a ďalšie.

Ak budeme prechádzať na cintoríne Korčula môžeme vidieť mnoho hrobiek rodiny Depolo, datovať sa od založenia cintorína až po súčasnosť. Vynikajúci pre svoju krásu, je rodinná hrobka Nikola a Rosa Depolo z roku 1891.

Priezvisko Polo pochádza z mena Pava. Prvá zmienka o ňom v podobe chorvátskej Paulovič (Pavlovic), potom v latinskej podobe De Paulis, Venetian Di Polo, a potom zostalo len Depolo. Najskôr spomínané stredoveké identifikačný systém bol prvý názov a vedľa nej, dodatky, ktoré špecifikoval konkrétnej osobe, sa odlišuje od ostatných rovnakého mena. Priezvisko sa objavil len vtedy, keď jeden z dodatkov k menu sa stal dedičným. Potvrdenie tohto pravidla, a to v prípade, keď sa priezvisko Polo pochádza z mena Paulus (Pava), nájdete v nasledujúcom príklade. Notár, Jakov Giricic, vypracoval sa na lodi-staviteľ Paulus (Pava), na ostrove Korčula 1. februára 1565. Jeho meno nie je uvedené, len jeho krstné meno. Originál, ktorý je teraz uložený v historickej múzeum v Dubrovníku. To je zrejmé z iných dokumentov písaný po uvedené sa (zmluvy, závetu a registrov), že synovia poručiteľa teraz nesú trvalé priezvisko, De Paulis. Vnuk sa tvorca, Nikola, nesie priezvisko Di Paulo, a veľký vnukov, Ivan a Vicko, ktorú nájdeme medzi zakladateľa Bratstva svätého Michaela, nesú priezvisko De Polo.

Časté užívanie priezviska v podobe chorvátskej Paulovič (Pavlovic), je zrejmé z hodnotenia registrov medzi 16. a 18. storočia. To je naposledy uvedené na 02.2.1747, kedy sa narodila Markétka, dcéra Ivana Paulova a Vica Foret,. Podoba priezvisko Depolo stal sa obyčajný s narodením Mihovil, syn Marko a Palma, 18. júna 1771. Od tej doby bola uvedená v tejto podobe. Tam je zaujímavý prípad bratov Marko a Andrija, z ktorých každý používa inú formu priezvisko. Zmluva uzavretá v roku 1525, medzi Korčula Builder, Marko Pavlovic a kapitula Korčula, sa uvádza, že Marko povinný sa o dobudovanie severnej lodi chrámu na ostrove Korčula. Avšak, on zomrel počas stavby v roku 1532, a jeho brat, kňaz Andrija, s priezviskom De Paulis bola vyhlásená učiteľom svojich detí.

712 osôb s priezviskom Polo-Depolo sa narodili v období medzi 1583 a 1946. Domenego di Polo, Boh-otec pri krste Vinzenz Ismaelis 26. júna 1583, sa objaví na prvej stránke prvého registra narodených detí na ostrove Korčula. Najpôsobivejšie prieskumu rozšírenie priezvisko Polo-Depolo je zoznam priors ("gastaldi") Bratstva sv Roko, založený na 16. augusta 1575. Prehľad archívu mestečku, spoločenstvo ukazuje, že členovia rodiny Polo, neskôr Depolo, žijú neustále v meste Korčula po celé stáročia.

S ohľadom na talianskej odbornej literatúry, najčastejšie názor je, že rodina Polo pochádza z Dalmácie. Takéto tvrdenie je doložené v rukopise kroniky o histórii Benátskej o histórii Benátok od jeho počiatku až do 1446, a tiež v knihe Le vite dei Dogi (Životy tých kniežat), publikoval v Benátkach v roku 1522. Rovnaký práce je vyložil v neskoršom talianskej literatúry, ako napríklad v Biografie Universale Antica e moderna z roku 1882 a Storia di Venezia od roku 1848.

Dnes, tam je Depolos žijúci mimo Korčula - Dubrovník, Split, Rijeka, Záhrebe, Aténach, Ismir, Nový Zéland, USA, Čile a Argentína. Všetky z nich pochádza z Korčuly, a rodinné pomery so svojimi príbuznými Korčula.

Všetky uvedené skutočnosti vedú k záveru, že je mesto Korčula rodiny Polo - Paulovič (Pavlovic) - De Polo - Di Polo - Depolo g nepretržite v období od 13. storočia a podľa tradície slovného aj oveľa skôr, než do dnešných dní. Zároveň je mesto Korčula, z ktorých mnoho členov tejto rodiny odišli do iných miest a ďalších krajín. Niektoré z nich vráti, a niektoré z nich trávia celý život v novom prostredí. Ak vyššie uvedené písomnosti, najmä tých, stískal v Benátkach, výslovne tvrdí, že rodina Marko Polo pochádza z Dalmácie, všetky dostupné historické pramene potvrdzujú, že Korčula je bez akejkoľvek pochybnosti, mesto pôvodu rodiny tzv POLO - DEPOLO.

Stáročia ústnej tradície - vynesený ústne v piesňach, príslovia, príbehy, legendy - spája Marko Polo a Korčula, vo vývoji písania, organizácie úradu, vzdelania a kultúry. Toto miesto postúpi postupne písomné dôkazy v podobe archívov, rukopisy, zmlúv, darovacích, register narodení, úmrtí a sobášov, a v poslednej dobe vo forme literárnych diel. Takže legenda Marko Polo sa rozširuje stále viac, a stále viac a viac je prevzatý vizuálne a písaná médiá: televízne programy, odborné a populárne časopisy, turistické recenzie, a nastaviť knihy z celého sveta. Marko Polo, Korčula sa stávajú neoddeliteľnou štrukturálne páru, v ktorom každá pole obohacuje a zušľachťuje ďalšie.

Marko Polo Korčula a dr. Zívanie Philippi Korčula a rodiny Polo.